Keď nám prvýkrát praskla naša bezpečná bublina.

Po podaní tretej dávky Spinrázy, som sa začala tešiť na to, čo nové nám Riško ukáže. Tešila som sa však predčasne. Týždeň po podaní dostal Riško teplotu. Vzali sme ho na pohotovosť, kde mu urobili zápalové testy a povedali nám, že je to pravdepodobne nejaký vírus. Predpokladajú, že bude mať teplotu, bude ospalý, mrzutý a ak to v priebehu víkendu neprejde, tak máme ísť za svojím pediatrom.

Keď sa nad tým spätne zamyslím, celé zle!!! Viem, že som mala kričať, že Riško má SMA1 a nemôžu sa k nemu správať ako k zdravému dieťaťu. Teraz to viem, ale vtedy som to nevedela, aj keď som mala. Vrátili sme sa domov a prežili sme víkend, ktorý ľutujem najviac vo svojom živote. Viem, že možno ak by som nečakala do pondelka v domnení, že teplota ustúpi a dýchanie je zrýchlené len kvôli teplote, mohlo to celé dopadnúť inak. Ale čakala som a striedala čípky, ktorými som znižovala teplotu, ktorá sa po štyroch hodinách vyšplhala naspäť. Noci boli zlé. Riško sa budil každú hodinu a bol veľmi plačlivý. Ráno som spozorovala, že Riško začal pri dýchaní vťahovať hrudník. Okamžite sme išli za našou pediatričkou. Vedela som, že je to veľmi zlé. Cestou na snímok som sa modlila, nech to nie je zápal pľúc a nech to rýchlo prejde. Snímok však ukázal, že je to horšie, ako som si vedela predstaviť. Zápal bol obrovský. Zápal pľúc u detí s SMA môže mať fatálne následky.

V pondelok 28. 01. 2019 sme sa dostali do nemocnice, kde Riška začali liečiť. Nasadili mu kyslík, antibiotiká a čakalo sa na ďalšie výsledky. Tie nás dostali do kolien ešte viac. RSV!!!! Ten najzákernejší vírus, ktorý oslabí telo aj zdravému dieťaťu, nieto Riškovi, ktorého už aj tak oslabila SMA. Riško nechcel papať, jedlo som do neho tlačila každú hodinu, len aby niečo zjedol. Vodu som mu dávala striekačkou, lebo piť nechcel vôbec. Veľmi sa hlienil a budil každých 10 minút s plačom. Obávala som sa, že zlyhá dýchanie, srdiečko.

Po pár dňoch trápenia bol natoľko vyčerpaný, že si nedokázal udržať okysličenie tela na požadovaných hodnotách. Museli mu zvýšiť prísun kyslíka a preložiť ho na ARO. Po prevoze na ARO vzali Riška dovnútra a ja som musela čakať za dverami oddelenia. V strachu čo sa deje, čo s ním robia a ako to celé dopadne. Väčšina detí s diagnózou SMA typ 1 sa v prvom roku života dostalo na umelú pľúcnu ventiláciu. Tracheostómia bola pre nás veľký strašiak od začiatku a ja som veľmi dúfala, že Spinráza zabrala natoľko, že to zvládne bez permanentnej ventilácie, bez tracheostómie. Väčšina lekárov však neverila, že sa to dá.

Neviem, ako dlho som čakala na tej hnusnej, sterilnej chodbe. Všetko okolo bolo mimo môjho vnímania. Myslela som len na Riška a chcela som byť konečne s ním. Chcela som, aby sa ten zlý sen skončil a Riško bol opäť usmievavý a spokojný. Všetko sa mi to však zdalo veľmi vzdialené, hmlisté. Keď sa konečne otvorili dvere a spolu s manželom nás pustili za Riškom, doľahlo na mňa úplné zúfalstvo. Náš najväčší poklad bol cez ústa pripojený na umelú pľúcnu ventiláciu, v nošteku mal sondu, cez ktorú mu dávali papať a bol v umelom spánku. Srdce mi v tej chvíli prasklo na tisíc kúskov, nohy sa mi triasli, kolená podlomili a slzy tiekli jedna za druhou.

Lekárka, ktorá Riška prijímala nám povedala, že v umelom spánku bude počas celého víkendu, aby si jeho malé telíčko oddýchlo, keďže bol veľmi vyčerpaný. To znamená, že vôbec nebude vnímať okolie. Ďalej nám povedala, že o ďalšom postupe sa rozhodne až v pondelok, ale podľa skúsenosti pravdepodobne nebude vládať dýchať sám a budú mu musieť zaviesť tracheostómiu. Presviedčali ma, že ma Riško vôbec nebude vnímať a bude lepšie, aby som išla domov nazbierať sily a v pondelok, keď ho začnú prebúdzať, som bola dostatočne oddýchnutá a fit. Nechcela som ho tam nechať samého, chcela som ho držať za ruku a nepustiť ho. Chcela som ho ubezpečiť, že všetko bude dobré a on všetko zvládne, lebo je silný. Ale nevládala som. Nevládala som stáť na nohách. Nevedela som normálne rozmýšľať. Točil sa so mnou celý svet. Pri pohľade na Riška som sa pýtala PREČO?!!! Nevedela som s tým prestať. Nechápala som, čo som v živote urobila zlé, že on musí takto trpieť. Ničila som sa podobnými otázkami a môj úžasný manžel zhodnotil, že tam nemôžem ostať. On vedel, že keby ma tam nechal, tak by som sa zložila úplne. Toto by som už nezvládla a ja mu za to ďakujem. Uznávam, že toto som nezvládla tak, ako by som chcela. Uvedomujem si aj to, že ak by som vtedy ostala na ARE a pozerala som sa na nášho anjelika ako sladko spinká a pritom sa triasla od strachu, či sa jeho stav nezhorší a ako to celé dopadne, tak asi by som skončila minimálne na psychiatrii. Po týždňovej absencii spánku, psychickom vypätí a permanentnom strese som jednoducho nemala síl. Áno, aj toto si vyčítam ako tisíc iných vecí, ktoré som mohla urobiť inak, čo sa týka Riška a troch písmeniek v kolónke diagnóza.

Po pár hodinách strávených pri postieľke môjho anjelika, kedy som mu nevedela pustiť jeho maličkú rúčku, som sa nechala odviesť domov. Nepamätám si cestu z oddelenia k autu. Nepamätám si ani cestu domov. Jediné čo si pamätám je príchod do prázdnej izby. Pozerala som sa na prázdnu postieľku, klesla som na zem a spustila hysterický plač. Doslova som sa dusila plačom. Slzy zo mňa tiekli potokom a nevedela som to zastaviť. Napriek tomu, že som vedela, že Riško po týždni, kedy bojoval zo všetkých síl so zápalom pľúc a proti RSV konečne pokojne spinká a naberá silu. Napriek tomu som mala pocit, že mi vytrhli srdce z hrude a život sa zastavil. Po pár hodinách plaču, kedy ma nikto nevedel upokojiť, som zaspala. Bola to prvá noc bez Riška. Noc, kedy ma nikto nezobudil svojim plačom. Noc, ktorú som skoro celú prespala. Psychická a fyzická únava ma premohli. Hneď ráno po prebudení som siahla po telefóne a vytočila číslo na ARO. So strachom som čakala, kým mi niekto zdvihne a modlila sa, aby bol môj poklad v poriadku. Našťastie lekár na druhej strane telefónu mi oznámil, že Riško už teplotu nemal. Stále pokojne spinká. Nič v jeho liečbe sa nezmenilo a môžeme prísť za ním v čase návštev. Asi mi po tomto telefonáte mal spadnúť kameň zo srdca, no nestalo sa tak. Bála som sa o Riška stále a nevedela som sa dočkať, kedy ho zase uvidím. Bolo mi na nič. Stálo ma veľa síl, aby som sa úplne nezložila, ale ustála som to. Vedela som, že toto musím zvládnuť. Tak sme strávili víkend oddelene. Riško v nemocničnom prostredí na ARE pod dohľadom lekárov, nevnímajúc okolie a ja tri hodiny v sobotu a tri hodiny v nedeľu s ním a potom doma, s hlavou plnou myšlienok som sa snažila postaviť na nohy a znovu začať bojovať. Vedela som, že Riško ma bude potrebovať silnú. Vedela som, že keď ho v pondelok začnú konečne preberať, nemôže vidieť moju slabosť a ani môj strach. Vedela som, že keď sa budem usmievať ja, bude aj on a ja som mu predsa sľúbila, že tu budem stále pre neho a spolu to zvládneme. Bolo načase sa dostať aspoň do akej takej pohody, aj keď to išlo veľmi ťažko.

V pondelok ráno som prišla na oddelenie a zložila si veci v izbe matiek. Nevedela som sa dočkať chvíle, kedy budem s ním. Čakal ma rozhovor s primárkou oddelenia. Mala mi oznámiť ďalší postup. Upozornila ma, že s Riškovou diagnózou sa musíme pripraviť na to, že rozdýchať ho nebude ľahké a pravdepodobne to nepôjde na prvýkrát. Verte, či nie, zrazu som mala pocit, že zvládnem všetko. Neviem odkiaľ, ale po rozhovore s primárkou som vedela, že to Riško zvládne a ja urobím všetko preto, aby tomu tak bolo. Nehovorím, že som nemala strach. Mala a veľký, ale už to nebolo také intenzívne. Už som sa sústredila len na Riška, ktorý bol omámený, ale už ma aspoň trochu vnímal. Dookola som mu opakovala čo ho čaká a čo musí urobiť. Doslova som mu to dávala príkazom. Nedala som mu na výber žiadnu inú možnosť, iba možnosť BOJOVAŤ. S mojím vtedy 9 mesačným synom som sa rozprávala ako s dospelým a vysvetlila som mu všetko. Vysvetlila som mu čo sa stane, ak nezabojuje. Hovorila som mu o lekároch, ktorí mu neveria. Povedala som mu aj to, že keď ho postupne budú odpájať od prístroja, musí začať dýchať sám. Musí im ukázať, ako veľmi je silný. A viete čo? To moje úžasné 9 mesačné dieťa na mňa so záujmom pozeralo a nasávalo každé slovo. Sedela som vedľa neho celý deň a pripravovala ho na to, že keď sa z jeho maličkého telíčka vyplaví sedácia, tak už začne dýchať sám. Veľmi ťažko sa mi od neho večer odchádzalo, aj keď spinkal. Každý večer, keď som prišla späť do izby matiek, prosila som tam hore o ZÁZRAK, ktorému nikto z lekárov a personálu neveril. Prosila som tak vrúcne a vedela som, že všetko je teraz v Božích rukách. Na druhý deň po veľkej vizite mi lekárka oznámila, že začnú s postupným odpájaním. Hadičku mu povytiahli a dali len do krku. Riško už vtedy musel začať zapájať medzirebrové svaly, aby sa ten vzduch dostal až do pľúc. Postupne mu na stroji uberali počet nádychov, ktoré mu dáva stroj a taktiež tlaky. Riško všetko zvládal na výbornú. Vo štvrtok 07. 02. 2019 sa lekári rozhodli, že ho odpoja úplne. Pripoja ho na kyslík a budú sledovať hodnoty v krvi a taktiež na monitore, na ktorom bol permanentne pripojený. Sledovali, či vládze dýchať, či sa srdiečko veľmi nenamáha. Taktiež ma upozornili na to, že aj keď to zo začiatku bude fajn, môže sa po pár hodinách unaviť a nebude už ďalej vládať. Prvých 48 hodín malo byť otáznych. Tých 48 hodín som tŕpla, čo bude. Ale Riško hneď ako ho odpojili a pripojili na kyslík dýchal krásne. Večerné vyšetrenie krvných plynov ukázalo, že sa môže zbaviť aj kyslíka. Už ho nepotrebuje. Začala som sa trochu tešiť, aj keď s obavami, ale predsa.

Naďalej som Riška povzbudzovala a hovorila som mu o tom, aký je statočný a že je najväčší hrdina akého poznám. Riško sa usmieval a začal sa opäť hrať. Pozeral rozprávky a zdalo sa, že mu je po dlhej dobe konečne dobre. Jediné čo sa nepáčilo ani jemu, ani mne, bolo to, že som ho v noci musela nechať samého a odísť do izby matiek. Niekedy som však väčšinu noci strávila na stoličke pri jeho postieľke, keďže bezo mňa nechcel vôbec zaspinkať. Tak som ho hladkala a dávala mu najavo, že som pri ňom. Na ARE sme strávili celý víkend. Nevedela som sa dočkať, kedy sa náš pobyt v nemocnici skončí. Riško sa však ešte veľmi hlienil, jedlo prijímal cez sondu. Keď som sa pýtala na to, kedy mu ju dajú vonku a začne jesť opäť ústami, povedali mi, že mám čakať, aby sme ho zbytočne neunavovali, že to má čas. NEMALO TO ČAS. Neskôr Vám vysvetlím aj prečo. V pondelok po veľkej vizite sa lekári rozhodli, že Riška preložia na neurologické oddelenie. Predtým sme ešte s Riškom prvýkrát absolvovali vyšetrenie u kardiológa. U Riška zaznamenali zvýšený tep. Vyšetrenie dopadlo dobre. Taktiež sme mali začať Riška kŕmiť fľašou, aby sa zbavil sondy. Prvýkrát Riško vypil len 20ml, zvyšok mu dali cez sondu. Ja som však bola pripravená nevzdať to a skúšať ďalej. Presťahovali sme sa z ARA na neurológiu, kde sme to už poznali. Tešili sme sa, že budeme konečne spolu aj v noci. Pokračovali sme v podávaní stravy cez ústa a musím povedať, že pri druhom pokuse Riško vypil z fľašky 40ml a tak som verila, že to pôjde. Ešte v ten deň za nami prišla pľúcna lekárka, ktorá nám dala žiadosť do poisťovne na špeciálne prístroje pre Riška, ako kašľací asistent, odsávačka, inhalátor. Bez týchto vecí by sme sa už doma nezaobišli, keďže Riško začal viac hlieniť. Zdalo sa, že všetko ide správnym smerom a konečne zasvieti aj slniečko. Ale len sa to zdalo.

Hneď prvú noc strávenú na neurológií, kedy som si Riška po dlhom čase mohla zobrať k sebe do postele a túliť si ho celú noc, tak som sa zobudila na to, že Riško dýcha rýchlejšie a plytko. Jeho tep v spánku bol o dosť vyšší, ako by normálne mal byť. Okysličenie tela bolo len na 90% a po čase išlo aj pod 90%. Zdal sa mi veľmi teplý. Teplomer ukázal 39 stupňov. Ach... Neviem opísať to sklamanie a strach z toho, čo malo prísť. V noci Riško dostal lieky na zníženie horúčky, ktoré našťastie zabrali. Napojili ho na kyslík a Riško do rána spinkal. Hneď ráno Riškovi urobili odbery a skonštatovali, že ide o ďalší zápal pľúc. Neskôr sa zistilo, že bol spôsobený baktériou, ktorá sa vyskytuje najmä u ventilovaných detí. Pred očami sa mi prehral opäť scenár z predošlých dní a ja som sa modlila, aby to nebolo až také zlé. Riškovi boli nasadené antibiotiká, ktoré celkom dobre zaberali. Čo sa týka papania, lekári sa zhodli, že keďže je Riško opäť oslabený zápalom pľúc, tak bude lepšie, ak nateraz papanie cez ústa skúšať nebudeme. Tak som sa naučila sondovať ho v domnení, že to nie je natrvalo. Naučila som sa ho špeciálne polohovať, aby sa čo najviac vedel predýchať. Začala som s ním cvičiť špeciálne cviky, ktoré mu pomáhali posilňovať jeho medzirebrové svaly a zbaviť sa ľahšie hlienov nahromadených v dolných dýchacích cestách. Učila som sa ho odsávať, aby sa mu čo najľahšie dýchalo. Riško veľmi zle znášal prítomnosť sestričiek. Chcela som čo najviac vecí robiť sama, aby som ho stresovala čo najmenej. Pozitívum bolo, že sme mohli spať v jednej posteli a tak sa počas noci Riško nebudil skoro vôbec. Jedlo prijímal sondou, takže som ho kŕmila bez toho, aby musel byť hore. Polohovala som ho každú hodinu, aby boli pľúca rovnomerne okysličované a hlieny vychádzali vonku. Častokrát som ho počas noci pozorovala ako sladko spinká a dúfala, že už to nepotrvá dlho a bude všetko tak, ako predtým. Nebolo to ľahké, ale vytvorili sme si na oddelení neurológie svoj denný režim a Riško sa začal pomaly zotavovať. Bála som sa však tešiť, že je Riškovi lepšie, lebo som vedela, že sa to môže veľmi rýchlo zmeniť. Snažila som sa myslieť pozitívne. Celý svoj čas som venovala Riškovi a chvíle kedy Riško spinkal som sa snažila aspoň trochu vypnúť a nazbierať sily. Pravdou je, že neviem odkiaľ som nabrala toľko síl pri Riškovom druhom zápale pľúc. Neplakala som už. Nemyslela som už na nič zlé. Celú svoju energiu som venovala Riškovi. Najviac ma posilnil Riškov úsmev. Jeho odhodlanie bojovať bolo také silné, že ma dostávalo do kolien. Aby toho všetkého náhodou nebolo málo a aby to nešlo veľmi ľahko, tak prišlo podozrenie na osýpky. V čase, kedy Riško trávil čas na ARE a neurológií, tak v košickom kraji zúrila pandémia osýpok. Oznámili nám, že Riško pravdepodobne prišiel do kontaktu s osýpkami a tak sa nás rozhodli preložiť na infekčné, aby sme náhodou nenakazili deti na neurológií. Každému bolo jedno, že sme v samostatnej izbe, kde sa s nikým nestretávame, že nevychádzame z izby. Jednoducho napriek mojím tvrdým protestom nás presťahovali na infekčné oddelenie, kde riziko nákazy bolo 100x vyššie. Išlo ma rozhodiť. Každý sa len odvolával na predpisy a na to, že nemôžu riskovať. Bola som zúfala, zúrivá a najradšej by som si zobrala Riška domov. Napriek tomu, že antibiotiká zaberali, kyslík postupne znižovali, nemohla som riskovať a tak som sa spolu s mojím krehkým Riškom presťahovala na infekčné oddelenie a dúfala, že ďalší strašiak menom Osýpky nás obíde na tisíc kilometrov. Zároveň som sa modlila, aby nenachytal niečo iné. Boli sme zavretí v sterilnej izbe, kde sme neprichádzali do kontaktu s nikým, ale sestričky, ktoré k nám chodili boli tie isté, ktoré chodili k infekčným deťom. Tak som prosila, aby chodili čo najmenej. Našťastie prišli len keď museli urobiť odber, alebo doniesli lieky. Všetku starostlivosť o Riška som zvládala sama, tak som ich veľmi nepotrebovala. Riška odpojili od kyslíka a tak som poprosila pneumonologičku, aby prišla zhodnotiť Riškov stav, aby sme mohli ísť domov, kde bude vo väčšom bezpečí pred infekciami. Našťastie nebol dôvod, aby sme naďalej ostávali. Riško si dýchal krásne sám a antibiotiká dostával už aj tak len do sondy. Okrem iného mi naša lekárka ešte raz priblížila SMA a povedala, že skôr, či neskôr, bude Riško aj tak potrebovať podporu dýchania a vraj podľa skúsenosti, to bude skoro. Neviem prečo, ale slová lekárky som síce registrovala a prinútili ma nad nimi rozmýšľať, ale niečo vo mne mi hovorilo, že sa toho nemám báť a mám bojovať aspoň z polovice tak, ako bojuje náš Riško. Na to, aby sme mohli po 3 týždňoch opustiť nemocničné prostredie stačilo, aby sme si zabezpečili odsávačku a inhalátor skôr, ako to schváli poisťovňa. Našťastie vďaka dobrým ľuďom to nebolo ťažké. Hneď na druhý deň som mohla zavolať nášmu tatinovi, aby si pre nás prišiel. Ten návrat nebol taký, ako som si ho predstavovala, ale dôležité bolo, že RIŠKO DÝCHAL SÁM, že to dokázal, že bojoval ako lev a že mu konečne bolo dopriate opustiť sterilné prostredie nemocnice a vrátiť sa DOMOV. Domov do známeho prostredia, k milovanému tatinovi. Okrem nášho pokladu sme si priniesli aj sondu v nošteku, pomocou ktorej Riško prijímal stravu. Nevyhnutnou súčasťou bola odsávačka hlienov, inhalátor, rôzne spreje, ktoré Riško dostával, aby sa mu ľahko dýchalo a kašľací asistent, pomocou ktorého dokázal vykašľať hlieny. No hlavne nám nechýbala veľká dávka odhodlania urobiť všetko preto, aby sa Riško usmieval.

Doma sme sa dlho neohriali. O týždeň sme boli opäť na neurologickom oddelení. Išli sme si pre ďalšiu dávku Spinrázy. S obavami o trochu väčšími ako naposledy, keďže udalosti posledných týždňov z neho vysali obrovské množstvo sily. Na druhej strane som sa tešila, že práve Spinráza ho opäť trochu posilní. Ono by všetko dopadlo inak, keby som vtedy vedela to, čo viem teraz. Ale nevedela som. Práve vtedy som sa to naučila. Riško stále nadmerne hlienil aj napriek tomu, že výsledky testov boli v poriadku. Keďže sa lekárom to hlienenie nepozdávalo a mohlo to skomplikovať podanie v analgosedácií, tak Riškovi odporúčili priamo do žily podať liek Dithiaden, ktorý tie hlieny mal stiahnuť a spomaliť ich tvorbu. Jednu dávku dostal večer a druhú dávku dostal ráno pred podaním. Podanie Spinrázy prebieha v skorých ranných hodinách. Riško bol trochu ospalý z lieku, ktorý mu podali, tak si pospinkal o trochu dlhšie. Keď vstal, tak už sme išli na ARO, kde mu mali podať štvrtú dávku spinrázy. Už cestou na ARO som upozornila lekárku, ktorá s nami išla, že sa mi nepozdáva Riškove dýchanie. Mala som pocit, že dýcha sťažene. Ona ma však upokojila, že predtým ho ešte vyšetria. Vzali ho na oddelenie ARA a ja ako zvyčajne, som ostala pred veľkými presklennými dverami. Doslova som sa triasla od strachu. Tušila som, že niečo nie je v poriadku. Vo vnútri boli veľmi dlho a to môj strach len umocňovalo. Po dlhej chvíli vyšiel lekár a oznámil mi, že Riško dýcha veľmi ťažko a musia ho napojiť na kyslík. Predpokladajú, že je to zhoršenie stavu. Tak sme sa z ARA vrátili s kyslíkovou fľašou. Na neurológii ho pripojili na kyslík, ktorý bol na izbe, vyšetrili ho a volali hneď pneumonológa. Srdce mi bilo ako zvon. Pri pohľade na dotrápeného Riška mi bolo hrozne. Vedela som, že Riško je moje zrkadlo. Keď mu ukážem, že sa bojím, bude sa báť aj on. Tak som s vypätím síl nahodila úsmev a začala som s pravidelným odhlieňovaním a inhaláciou. Okysličenie tela mu postupne stúpalo. Bolo to dobré znamenie. Hlieny sa posúvali smerom von a Riško dýchal lepšie. Tep mal však ešte stále vysoký. Pre istotu som mu zmerala teplotu a ukázalo sa, že Riško bojoval aj s teplotou 38,2 stupňa. Predtým mu stále po podaní Spinrázy dávali do žily aj lieky proti bolesti, ktoré tlmia aj teplotu, tak som išla oznámiť sestričke, čo som zistila a poprosila som si liek proti horúčke. Veľmi som dúfala, že táto teplota súvisí s podaním Spinrázy. Lekári to však videli inak a začali Riška prezerať, či nemá vyrážky. Predpokladali, že to budú osýpky. Priečila som sa a snažila som sa im vysvetliť, že aj po prvom podaní Spinrázy mal teplotu a po ustúpení sa neobjavila. Bolo to ale zbytočné, keďže brali do úvahy aj Riškove sťažené dýchanie. Mali v tom jasno. Vzali mu odbery, ktoré ukázali zvýšené zápalové parametre. Začali mnou lomcovať pocity zúfalstva. Nevedela som, čo sa deje. Riško bol však spokojný a usmievavý hneď, ako ustúpila teplota. To bolo po podaní lieku neobvyklé. Mala som pocit, že to nebude také zlé. Keď prišla pneumonologička na konzílium kvôli dýchaniu, tak mi vysvetlila, že to , že Riško nevládal dýchať, bolo spôsobené podaním Diathiadenu. Jednak má utlmujúce účinky a jednak laicky povedané, zasušil hlieny v dýchacích cestách a tým pádom sa Riškovi dýchalo veľmi ťažko. Zakázala používanie akýchkoľvek podobných látok. Vyšetrila ho a skonštatovala, že dýchanie nie je oslabené. Kvôli zvýšeným zápalovým parametrom nasadila antibiotiká, aby sme sa vyhli ďalšiemu veľkému infektu. Stopla Riškovi kyslík. Skontrolovala hodnoty krvných plynov. Výsledky boli našťastie v poriadku. Navrhla ostať na pozorovanie do ďalšieho dňa. Veľmi som potrebovala počuť POZITÍVNE správy a tieto správy také boli. Napriek tomu, že sme museli ostať o jednu noc viac, spadol mi kameň zo srdca.

Na druhý deň sme už mohli odísť opäť domov, čo nás nabilo novou energiou. Vedela som, že boj nekončí. Riškov boj pokračuje. Dúfala som, že príde zlepšenie, veď dostal svoj liečik, ktorý mu má pomocť, má ho posilniť.